Úvod Spoločnosť Lekárske „Nebe“ a lekárske „dudy“

Lekárske „Nebe“ a lekárske „dudy“

0
547
Nepatrím medzi ľudí, ktorý behajú od doktora k doktorovi, navštevoval som ich ako „násťročný“ asi 1 – 2krát do roka, väčšinou z dôvodu chrípky alebo inej bežnej choroby.
Môj detský lekár bol, a verím že ešte je, jeden z tých ľudí, ktorí robia svoju prácu srdcom. Nechodia „do práce“, chodia pomáhať ľudom, vykonávať svoje poslanie. Návšteva v jeho ordinácii mi pripadala, ako keď idete so starým dobrým priateľom na kávu – cítite sa príjemne, (vy)rozprávate sa, (vy)riešite (ne)malý problém a o chvíľku idete omnoho spokojnejšie domov. Jedného dňa, keď už bol môj vek dávno nehodiaci sa do čakárne medzi kojencov a škôlkarov, som ochorel a utekal s pánovi doktorovi. Bol na dovolenke. V opačnom krídle budovy sídli „dospelácka“ doktorka, ku ktorej chodí celá moja rodina a tak som sa sestričky opýtal, že či nie je aj tak čas prejsť k „dospeláckemu“ lekárovi. Trvalo to ani nie minútku, a už som sa nachádzal u sestričky mojej novej lekárky. Bola akási menej, ako by som to tým správnym slovom, ústretová. No nenechal som sa znechutiť a po prvej návšteve som bol nadšený. Od začiatku sa ku mne tvárila ako keby bola moja stará známa, pred tým, ako ma vyšetrila, my porozprávala, že je rada, že má medzi svojimi pacientmi nových mladých ľudí, že pozná moju rodinu, chodí k nej môj starý otec, môj otec, mama, sestry, … Následne prebiehala lekárska prehliadka, naordinovanie liekov, niekoľko „teplých slov“ a dovidenia. Cestou do lekárne som si v duchu pochvaľoval, akú ja mám super pani doktorku. O nejaký čas, bol to letný prázdninový deň, mal som voľno, boli sme na ceste autom s kamarátom vyraziť niekam na poobedňajšiu kávu. Zrazu som pocítil v chrbte akési čudnú silňujúcu bolesť v chrbte. Keď už sme sedeli v kaviarni, nemohol som v ruke udržať šálku – ostrá bolesť pod lopatkou. Okamžite sme išli k pani doktorke, ktorá na moje prekvapenie, sa tvárila, že ma v živote nevidela, celá prekvapená a evidentne vychystaná domov po mojej prvej vete medzi dverami vstupu do jej ordinácie na mňa spustila: „A to Vás bolí teraz? V piatok o jednej? Keď idem domov?“ Po mojich nefingovaných bolestných grimasách ma teda chtiac-nechtiac pomačkala po chrbte, naordinovala injekciu do zadku proti bolesti a bežala takmer bez slova preč. Odvtedy som tam nebol. U žiadneho lekára okrem jedného prípadu chrípky túto zimu. Kartu mám odvtedy doma. Nemienim navštevovať osobu, ktorá sa ku mne takto zachovala, a to si vôbec nepotrpím na žiadne extra správanie alebo úctu. No táto osoba pre mňa nie je liečiteľ. Ide do práce odtrpieť si tam povinný čas, a pokiaľ sa dá, čo najskôr odísť domov, pozerať telenovelu, štrikovať, šiť, nakupovať, … robiť niečo čo ju baví a teší. Ja hľadám lekára, ktorého baví a teší mi pomôcť, keď „ma bolí….“.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here